Kultúra v Šali medzi vojnami (1918-1939)
Kultúra v Šali medzi vojnami (1918-1939)
"V roku 1922 bola bývalá panská sýpka na námestí adaptovaná pre potreby kina. Zriadilo sa v ňom aj stále javisko, na ktorom sa mohli hrať aj divadelné hry s menším obsadením. Druhá sála bola vo dvore Kaviarne Šport u Marienstrausa. Šaľania tomu hovorili - U Lojla. V sále bolo javisko stredných rozmerov. Tretia sála so stálym zabudovaným javiskom bola v štátnej ľudovej škole a používala sa len pre vystúpenia školskej mládeže. V roku 1930 bola postavená nová budova Rím. kat. gazdovského kruhu. Na poschodí bola pekná veľká divadelná miestnosť so stálym javiskom a šatňou. Bola aj najčastejšie využívaná na všetky kultúrne predstavenia a podujatia rôznymi spolkami a korporáciami, či už na oslavy, schôdze, zhromaždenia a zábavy. Kultúrnu činnosť začali vykonávať spolky, ktoré už existovali, alebo sa ako nové zakladali. Najstarším a aj najväčším spolkom bol
Rímsko-katolícky gazdovský kruh.
Bol založený ešte v predvojnových rokoch pre potrebu roľníkov ako záujmová organizácia. Porady a schôdze sa konali v malej zasadacej miestnosti Mestského domu alebo vo Veľkom šenku. Po vojne sa ukázala potreba zriadil si dôstojné miesto pre široké záujmy členstva, a preto sa prikročilo ku výstavbe vlastného sídla na Hlavnom námestí. Budova bola postavená v krátkom čase svojpomocne a vo vlastnej réžií hneď po asanácii bývalého chudobinca v roku 1930. Na prízemí bola veľká čitáreň a miestnosti pre úverové a potravné družstvo. Na poschodí bola divadelná sála. Zo starej špitálskej budovy vo dvore sa adaptovali dve veľké miestnosti. V jednej bola umiestnená knižnica a v druhej bola herňa pre mládež. Tu sa hrali šachy, karty, biliard a večer sa premietali diapozitívy s náboženskou tematikou. Vo dvore mala mládež k dispozícií dve kolkárne, ktoré si taktiež vybudovala svojpomocne. Dlhoročným predsedom a uznávanou autoritou bol Alexander Hlavatý, ktorý mal v obci aj ďalšie funkcie. Tu v Katolíckom kruhu sa riešili skoro všetky otázky, problémy aj spory roľníckej komunity, otázky cirkevné, urbárske, investičné - ako obecný parlament. Najviac využívala priestory mládež. Nielen na zábavu, ale aj na vzdelanie, hlavne na nacvičovanie divadelných hier. Mládenci si každoročne volili svojho mládeneckého richtára. Bol to obyčajne najváženejší autoritatívny typ, ktorý mal úctu a rešpekt. Jeho povinnosťou bolo starať sa o poriadok pri vlastných mládežníckych podnikoch, obecných aj cirkevných akciách.
Čitáreň
Aj keď mala obec len 3500-4000 obyvateľov, väčšinou poľnohospodárov a robotníkov, mala aj jedno na tie časy významné kultúrne zariadenie - stálu verejnú čitáreň. Skutočnú a neformálnu miestnosť zariadenú pre potreby čitateľskej verejnosti s množstvom časopisov a novín - slovenských, českých aj maďarských, ktoré boli zavesené v novinových rámoch. Boli tam aj denníky aj týždenníky: Hiradó, Prágai Magyar Hírlap, Slovenský denník, A-Zet, Barázda atď.
Obecná knižnica
Obecné zastupiteľstvo sa uznesením č. 147 z roku 1924 rozhodlo oživiť a uviesť do činnosti obecnú knižnicu. Keďže okrem občanov maďarskej národnosti aj Slováci žiadali slovenskú knižnicu, po obapolnom súhlase bol vymenovaný knižničný výbor pre maďarskú knižnicu: Alexander Hlavatý, František Miškovič, Ľudovít Hatvanyi, Ernest Biškoroványi, za knihovníka bol menovaný Štefan Kelemen. Výbor pre slovenskú knižnicu: Jozef Bargár, Ján Hučko, Alojz Perkner, Karol Zábrecký. Za knihovničku bola menovaná Alžbeta Tomečková.
Spevokol
Už pred vojnou bol prvým kultúrnym spolkom cirkevný spevokol, ktorý mal jednoduchý názov Dalárda. Založil ho organista - učiteľ Rím.kat.ľudovej školy, Jozef Péter v roku 1910. Vznikol ako potreba prispieť k slávnostnej sv. omši, na výročité sviatky. Členmi spevokolu boli roľníci a mnohí z nich účinkovali v ňom aj 30 rokov. Bol organizovaný ako štvorhlasný mužský zbor s počtom asi 40 členov. V tomto období boli v repertoári spevokolu len maďarské cirkevné piesne. Zakladateľ zboru bol dirigentom až do svojej smrti v roku 1925. Péterovu Dalárdu prevzal novozvolený organista - učiteľ na dôchodku, Viliam Páldy. V krátkom čase spevokol rozšíril o ženské hlasy ako štvorhlasný miešaný zbor. Dal mu aj organizačné základy, stanovy, nové pomenovanie Cecília chórus a dal ho zaregistrovať ako kultúrny spevácky zbor. Bol aj čiastočne uniformovaný. Páldy vlastnoručne rozpisoval partitúru pre všetky hlasy s notami a pri nácviku dvakrát týždenne v kat.kruhu svojich spevákov vyučoval čítaniu notovej predlohy. Tým dosahoval aj správnu intonáciu, moduláciu a čistotu speváckeho prejavu a v dôsledku toho aj veľké úspechy. Najprv sa spievali len chrámové piesne pre cirkevnú potrebu. Neskoršie sa spievali aj piesne svetské, slovenské aj maďarské. Podľa potreby účinkoval spevokol ako mužský, miešaný, alebo len ženský trojhlasný zbor. Okrem veľmi náročných cirkevných skladieb predniesol aj gregoriánsku Missa de Angelis, aj Smetanov zbor Sláva Tobě, Mozartove skladby, Pašie a Jeremiášov žalospev. Páldy zostáva dirigentom spevokolu až do roku 1948. Ďalšie roky ho vedie učiteľ Karol Šmida do roku 1953, kedy z politických dôvodov - ako temný spolok bol Akčným výborom Národného frontu v Šali prinútený k likvidácii.
Divadelná činnosť Katolíckej mládeže
Synovia a dcéry roľníkov ako organizovaní členovia R.K.gazdovského kruhu pri verejnom účinkovaní vystupovali pod názvom Katolícka mládež. Chceli sa tiež realizovať a prezentovať kultúru, po ktorej bol v nedostatku inej aktivity veľký hlad. Hybnou silou a iniciátorom kultúrnej činnosti bol mladý roľník Štefan Hatvany. Už v roku 1922 organizuje mládež, nakupuje divadelnú literatúru v Budapešti a začína nacvičovať prvú divadelnú hru - Betyár kendője - Zbojníkov ručník, drámu v 3.dejstvách. A keďže sa práve skončila adaptácia sýpky na budovu kina s javiskom, predstavili sa mladí herci v premiére už v roku 1922. Štefan Hatvany bol veľmi sčítaný, erudovaný samouk. Zastal funkciu dramaturga, režiséra, scenáristu ba aj herca. V tejto úlohe účinkoval vyše dvadsať rokov a realizoval na javisku asi 40 celovečerných divadelných predstavení v maďarskom jazyku. Jeho ochotníci sa predstavili hrami: Starí milenci - Régi szeretök, Rozprávka lesa - Amit az erdő mesél, Slnko svieti - Süt a nap, Nemecké slovo - Német szó, Spišskí študenti -Iglói diákok ,Veterný kohút - Szél kakas, Cigáni atď. Každé predstavenie ako na premiére, tak i na reprízach bolo vždy plne obsadené. Členovia divadelného krúžku usporiadali každoročne dve, tri domáce tanečné zábavy s programom. Po žatve mávali slávnostné odovzdávanie žatevných vencov a na jeseň oberačkovú zábavu vždy s programom.
Ochotníci divadelného predstavenia Divý kvet z RTJ v roku 1935
Robotnícka telocvičná jednota – RTJ.
Organizácia mala svoje stále sídlo u Marienstrausa, kde bola veľká divadelná sála so stálym javiskom a okrem divadelných predstavení sa používala na tanečné zábavy a dvakrát týždenne ako telocvičňa, ktorá bola vybavená všetkým potrebným náradím. Okrem telesnej, pestovali aj duchovnú kultúru - hrávali divadlá. Najprv len ľahšie kusy, ale neskoršie sa predstavili aj operetkami alebo veselohrami so spevom, za doprovodu džezovej hudby pod vedením kapelníka Vendelína Jobbágya. Režisérom všetkých divadelných predstavení bol neúnavný Štefan Alföldy, stolársky majster, veľmi sčítaný, vzdelaný a pre ochotnícke divadlo zapálený pracovník. Pod jeho vedením bolo odohraných na javisku U Lojla vyše 30 predstavení. Z nich treba spomenúť aspon tieto: Divý kvet – Vadvirág, Kadetova láska - Kadét szerelem, Mačka vo vreci - Zsákba macska a predviedli aj slovenské hry so spevmi, napríklad od V.Vernera "Ludia na kre". Veľmi aktívnou a často obsadzovanou herečkou bola mladá Gizela Konrádová.
Pokrokový remeselnícky kruh - Haladó iparos kör
Ani remeselnícka mládež nechcela zaostať za ostatnými. Pod vedením starších majstrov si založila tiež záujmovú organizáciu, "Pokrokový remeselnícky kruh". Strediskom činnosti bola prenajatá tanečná sála v reštaurácii u Grünwalda. Tu mávali schôdze, časté zábavné podniky s programom, oslavy, tanečné zábavy a večierky s tombolou. Z veľkého množstva remeselníckej mládeže urobil miestny magister farmácie Elemér Déri výber mladých ochotníkov. Podľa vzoru ostatných organizácií aj remeselnícka mládež vystúpila na verejnosť mnohými divadelnými predstaveniami. Všetky režíroval práve miestny lekárnik s veľkým elánom a zapísal sa svojím významným prínosom 10 až 12 ochotníckych predstavení do radov pracovníkov, ktorí sa zaslúžili o kultúrne povznesenie našej obce. Veľkým ochotníkom, bez ktorého sa neobišlo ani jedno predstavenie, bol neúnavný a ambiciózny Viktor Kardoš. V prelomových rokoch si remeselníci vybudovali svojpomocne svoje centrum - svoj stánok. Na Hlavnom námestí postavili prízemnú budovu s klubovými miestnosťami a veľkou spoločenskou sálou svoj - Haladó iparos kör.
Ochotníci Pokrokového remeselníckeho kruhu Šaľa v hre Tempo 120, réžia E.Déri
Matica slovenská a Sokol
Miestny odbor Matice slovenskej v Šali vznikol krátko po príchode prvých slovenských učiteľov a úradníkov. Zakladateľom a veľmi aktívnym pracovníkom bol hlavný trafikant Jozef Bargár, ktorý združoval úzky káder slovenských úradníkov a učiteľov v spoločenskej miestnosti u Bohuslava Stránskeho. Aj títo sa chceli realizovať a prezentovať sa Šalianskemu publiku. Domácej slovenskej inteligencie nebolo, preto sa spojili spolu s českými úradníkmi, ktorí si založili svoju Miestnu telovýchovnú jednotu Sokol. Spoločnými silami uskutočnili niekoľko úspešných akcií. V roku 1924, v deň osláv narodenín T.G.Masaryka, prezidenta republiky, sa predstavili hrou J.G.Tajovského "Statky-zmätky" a s veľkým úspechom zahrali aj Tajovského "Ženský zákon". Spolu so Slovenskou Ligou založili spevokol, s niekoľkými zbormi vystúpili aj pred verejnosťou, hlavne na rôznych štátnych oslavách.
Samovzdelávajúci krúžok slov. študentov Antona Bernoláka
Iniciátorom založenia krúžku bol Jozef Petro, neskorší novinár, publicista a tlačový atašé na veľvyslanectve v Berlíne. Bol veľmi dobrým organizátorom. V krátkom čase naštudovali a predstavili sa divadelnou hrou Ivana Stodolu "Jožko Púčik a jeho kariéra" a po nej hrou J.Barč Ivana "3000 ľudí". Najlepšími ochotníkmi boli Júlia Petrová a Július Čibrik. Okrem dramatickej činnosti aktívne prispievali aj do programu pri verejných oslavách básňami a recitáciami. V tomto čase mala Šaľa už svoju mladú slovenskú inteligenciu v počte 50 - 60 študentov a vysokoškolákov. Škoda, že Viedenská arbitráž pretrhla sľubne sa rozvíjajúcu kultúrnu činnosť aj tohto telesa.
Kultúrna činnosť štátnej ľudovej školy
Nesmierny význam mala pre duchovné povznesenie obyvateľstva. Treba vedieť, že deti prichádzali do školy s nárečovými zvyklosťami, alebo sa vyjadrovali maďarsky. Najväčšia práca bola vynaložená práve na jazykovú výchovu, správnu výslovnosť a artikuláciu reči. Učitelia sa venovali po tejto stránke vyučovaniu reči nielen na hodinách predpísaných rozvrhom hodín, ale využívali možnosť aj dramatického vyjadrenia. Mali k dispozícii školské javisko, ktoré bolo obľúbeným miestom žiakov, kde sa predstavili nacvičenými divadielkami.
Dychová hudba
Pod vedením správcu štátnej ľudovej školy E. Bartoša bol 22.novembra 1922 založený Dobrovolný hudobný zbor z 18 mládencov, z radov roľníkov a železničiarov. Po zvládnutí základných stupníc sa začalo s nácvikom cirkevných piesni a neskoršie aj svetských melódií, hlavne pochodov. Po odchode dirigenta Bartoša a po absolvovaní hudobno-dirigentského kurzu v Budapešti v roku 1928 sa dirigentskej paličky chytá mladý 21 ročný Šaľan Vendelin Jobbágy. Viedol kapelu dychovej hudby v Šali plných 44 rokov. Vendel - tak ho volali - bol nielen vynikajúcim hudobníkom, ale mal aj absolútny hudobný sluch a hudobnú pamäť. Počutú melódiu ihneď bez použitia nástroja napísal do osnovy. Ovládal všetky hudobné nástroje a rozpisoval partitúru pre celé obsadenie kapely. Pri nácviku bol pedantný, prísny a nekompromisný. Získal si úctu všetkých hudobníkov a svojou vytrvalosťou sa mu podarilo postaviť dychovú hudbu na vysokú úroveň. Keďže nemali svoj domov, dal im Rím.kat.kruh k dispozícií svoje priestory a od toho času vystupovali ako Dychová hudba katolíckeho kruhu. Od 7.marca 1930 sa venoval kapele Ladislav Hrdina, odborný učiteľ štátnej meštianskej školy v Šali. Sám hudobne vysoko vzdelaný, mal za ciel pozdvihnúť úroveň dychovky do vyššej muzikálnej aj repertoárovej náročnosti. Nacvičujú sa skladby koncertné aj orchestrálne: "Naše Tatry", "Predaná nevesta", "Verdiána", "Pochod Niebelungov" a iné. V roku 1932 dostáva dychová hudba nové patrocínium, keď sa stáva Dychovou hudbou hasičského zboru a dostáva novú uniformu. Po roku 1938 sa mení káder hudobníkov a Vendelín Jobbágy nacvičuje uniformovaný mládežnícky súbor, pod menom Vágsellyei Levente zenekar. Vypuknutím II.svetovej vojny sa kultúrny aj hudobný život odmlčal. Inter arma silent musae - vo vojne múzy mlčia.
Dychová hudba v roku 1933, V.Jobbágy v strede
Cigánske kapely
Na tanečných zábavách a plesoch, ktoré usporiadali každoročne všetky spoločenské organizácie, vyhrávali cigánske kapely. Či to už boli železničiari, hasiči, roľníci, matičiari, ich zábavy mali vždy kultúrnu úroveň, lebo každý podnik si chránil svoju povesť a prestíž. Nikdy sa nestalo, aby sa na týchto podujatiach boli pritrafili výtržnosti, neprístojnosti alebo vybavovanie účtov. Vedúci cigánskych kapiel boli autority. Hudobníci hrávali do tanca aj na počúvanie, ale často sa ukázali aj vlastnou skladbou alebo inou hudobnou produkciou.
Tlač
Novinový stánok v Šali nebol, ale aktuálna tlač bola k dispozícií v čitárni kat.kruhu. Noviny však denne roznášal neúnavný nevidiaci Miška báči. Bolo možné dostať u neho noviny maďarské: Hirado, Prágai magyar hírlap, Barázda a aj noviny slovenské: Slovák, Slovenská pravda, Slovenský juh, Slovenský denník a týždenník Érsekujvár és vidéke. Roznášanie novín robil po celej Hlavnej ulici, do všetkých obchodov, úradov a podnikov, takže aj jemu treba pripísať k dobru veľkú účasť na šírení kultúry.
Oslavy
Najväčšie oslavy boli na štátny sviatok Deň slobody - 28.októbra, kedy bola konštituovaná Československá republika. V ten deň bolo pracovné voľno. V predvečer osláv sa na príjazdovej ceste pri železničnej stanici zoradil lampiónový manifestačný sprievod školskej mládeže a členov jednotlivých organizácií: Matica, Slovenská liga, Sokol, úradníci, četníci, železničiari a hasiči. Za zvukov dychovej hudby so štátnymi zástavami prešiel lampiónový sprievod Hlavnou ulicou na vysvietené a vyzdobené námestie. Po odznení štátnej hymny sa zarecitovala príhodná báseň a odzneli aj oslavné reči ako slovenské tak i maďarské.
Kino
Kapacita kina bola asi 200 sedadiel. Začalo sa premietať v roku 1922 len v nedeľu o 18.hodine a len jedno predstavenie. Film bol čierno biely a nemý. Dialógy, vysvetlivky a dejový postup bol premietaný na bočné pásy vedľa premietacieho plátna. Počas premietania klaviristka improvizáciami podfarbovala dej filmu. Pretože návštevníkmi kina bola predovšetkým mládež, prispôsoboval sa aj program a výber filmov. Premietali sa westerny typu "Tom Mix - postrach prérie" atď., ako aj kriminálky z policajného žánru so sympatickým detektívom Harry Pielom. Občas sa premietol aj nejaký starší film z bojov poslednej vojny. V zimných mesiacoch bol pred predstavením premietnutý film so zdravotníckou tematikou, najčastejšie o nákazlivých chorobách, hlavne o TBC. Takéto filmy boli veľmi často doplnené prednáškou štátneho okresného lekára Dr.Balážoviča. Kino bolo vždy plne obsadené. Nájomcom kina bol Ján Karovič z Bratislavy."
Autor: Karol Šmida: ŠAĽA medzi dvoma vojnami (ALLBA s.r.o. Šaľa 2000)
Text spracoval Roman Hatala