História mesta

Už takmer tisíc rokov je písomne zaevidovaný život a existencia človeka na tomto mieste, a tým jeho vývoj, práca, osudy, priazeň a nepriazeň, láska aj nenávisť, víťazstvá aj pády, radosť aj smútok. Mesto Šaľa sa vyvíjalo v regióne, ktorý zohrával vždy významnú úlohu v kontexte stredoeurópskeho priestoru.

Prvá písomná správa (obrázok na spodku) sa zachovala v dodatku zakladajúcej listiny panonhalmského opátstva z roku 1002, vydanej uhorským kráľom Štefanom I. Priaznivá poloha, blízkosť rieky Váh, ako aj skutočnosť, že Šaľa ležala na križovatke "Českej cesty" a cesty z Nitry smerom na Bratislavu, predurčili jej rozvoj v nasledujúcich storočiach.

Po spustošení Tatármi, už v roku 1252, daroval Šaľu Bela IV. novozaloženému premonštrátskemu kláštoru v Turci. Jeho majetkom zostala Šaľa a panstvo, ktoré sa tu vyvinulo, až do XVI. storočia. XVI. storočie vo vojne s Turkami prinieslo mnoho utrpení pre obyvateľov Šale. V XVII. storočí tu bola vybudovaná vojenská pevnosť. Jej obranná funkcia sa skončila po oslobodení Nových Zámkov.

XVI. storočie prinieslo zmeny aj v právnom postavení Šale. Keď v roku 1536 povýšil kráľ Ferdinand I. Šaľu výsadnou listinou na mestečko, dostala právo na vydržiavanie týždenných trhov a dvoch výročných jarmokov.

Od XVI. storočia výnosy zo šalianskeho panstva patrili jezuitom, ktorí sem v roku 1598 premiestnili kolégium z Kláštora pod Znievom. Pôsobilo tu niekoľko významných osobností, z ktorých vyniká najmä Peter Pazmáň.

Zaujímavý je aj vývoj symbolu mestečka od XVI. storočia. Písomnosti vydané richtárom už v tomto storočí boli opatrené pečaťami. Najstaršie známe pečatidlo sa používalo už v roku 1543. V strede poľa, na neskorogotickom štíte sú vyryté klasy, medzi ktorými je kolmo postavený lemeš. Aj nové pečatidlo z dvadsiatych rokov XVII. storočia zachováva tento motív. K zmene obrazu pečatidla došlo v XVIII. storočí, odkedy mestečko používalo ako symbol rakúskeho orla, čím vyjadrovalo svoju závislosť na Kráľovskej komore.

Rozvoj mestečka pokračoval aj napriek mnohým nešťastiam, hlavne častým povodniam a epidémiám, aj v XIX. storočí. K rozvoju dopomohlo aj vybudovanie železničnej trate medzi Viedňou a Budapešťou v roku 1850. V druhej polovici XIX. storočia sa Šaľa stala administratívnym centrom slúžnovského úradu Nitrianskej župy. O šírenie kultúry koncom XIX. a začiatkom nášho storočia sa zaslúžili rôzne spolky, ale aj založenie tlačiarne Davida Kollmana pred I. svetovou vojnou. V rokoch 1907-1912 vychádzali noviny Šaľa a okolie ("Vágsellye és vidéke"), ktoré od roku 1911 sa tlačili v miestnej tlačiarni. Po vzniku Československej republiky mesto zostalo okresným centrom. Od 2.11.1938 patrilo mesto v zmysle Viedenskej arbitráže k Maďarsku, no i v tomto období si zachovalo svoje administratívne postavenie a bolo naďalej centrom hlavnoslúžnovského okresu. Mesto Šaľa bolo oslobodené 31.marca 1945 a vrámci obnovenej ČSR zostalo okresným mestom až do roku 1960. Od 24. júla 1996 je mesto Šaľa opäť sídlom okresu Šaľa.

História mestskej časti Veča

Dejiny veče siahajú hlboko do praveku. Boli odkryté bohaté archeologické nálezy. Dokazujú osídlenie tohto územia od staršej doby kamennej cez mladšiu dobu kamennú, staršiu a mladšiu dobu železnú, ale doložené sú aj nálezy z doby rímskej, sťahovania národov, a aj slovanského osídlenia. Pre tieto nálezy sa Veča z historického hľadiska radí medzi najintenzívnejšie osídlené oblasti Slovenska. Na tejto skutočnosti mala zásluhy aj rieka Váh a okolitá úrodná pôda.

V písomnej podobe sa Veča spomína po prvý raz v roku 1113 v listine, ktorá je známa ako druhá zoborská listina a je druhou najstaršou písomnosťou uchovávanou na území Slovenska. V listine sa spomína dedina Veza, pričom z nej jednoznačne vyplýva, že dedina je staršia než rok 1113, keďže sa v listine píše o lokalite, ktorá už bola na pokročilom stupni rozvoja. Z roku 1237 sa zachovala ďalšia správa o Veči, spomína sa vo forme Vecha. Weccha, čiže Veča sa spomína aj pri opise hraníc Šale. V roku 1267 kráľ doplnil spomínanú donáciu, a tak sa opäť stretávame s písomnou formou názvu Veča. S osobami majúcimi v mene prívlastok "de Veche" sa stretávame od 13. storočia, no hlavne od začiatku 14. storočia.

Rozhodne medzi najväčších a najvýznamnejších vlastníkov patrili príslušníci rodu Péch, neskôr známi pod menom Aponyi. Zastávali významné celokrajinské a župné funkcie.

Po moháčskej bitke
Už v roku 1529 veľmi skoro po Moháčskej bitke sa Turci dostali aj do Veče, ktorej význam bol v týchto nepokojných časoch veľký, keďže sa tu nachádzal prechod cez rieku Váh. Po porážke Turkov za protihabsburských bojov bol vo Veči vojenský tábor kurucov. Po skončení vojenských akcií nenastal pokoj, na celom území vypukol mor. V tomto období však vďaka mierovým krokom začína veľký rozmach obce. Popri významnej strategickej funkcii k tomu prispela aj skutočnosť, že Veča bola významným prístavom. Tu nakladali lode, ktoré prepravovali tovar dolu Váhom.

Daňový súpis z rokov 1752-1753 podáva už obraz rozvinutého sídliska. Žilo tu 14 zemiánskych rodín, menovite Cajtaj, Szallay, Nagy, Zeman, Biroci, Kulay, Kiš, Farkaš, Bednár, Meleg, Zimka, Seda, Zeman, Illés, Németi, Goz. Medzi sedliakov patrili Patay, Kadvány, Vajda, Kesti a dvaja pod priezviskom Repka. Želiarmi, ktorí mali dom boli Takáč, Vizik, Meleg, Bondor, Varga, Keszy, Šebovič, Janíček, Tót, Adamec, Kollár, Boček, Fitoš, Letó, Gabeláš. V roku 1752 bolo vo Veči 61 rodín. Zemepánom obce bol komposesorát, čiže spoločenstvo šľachticov. Veča sa už v stredoveku delila na Hornú a Dolnú, či Malú a Veľkú.

Pri súpise z roku 1825 bolo vo Veči 21 zemianských rodín. Mali nasledovné priezviská: Babó (3), Bíróci (3), Cígler, Čerňanský, Illés, Papay, Petrovič, Rác, Kiš, Sokolci, Šimončič. V roku 1828 bolo v obci už 1011 obyvateľov. Z hľadiska vierovyznania bolo 749 rímskokatolíkov, 23 židov a 31 kalvinistov. Obec tvorilo 145 domov a majer Andelek. Zastúpené boli najrôznejšie remeslá, obchodom s drevom a povozníctvom sa zaoberali najmä židia, ktorí tvorili vo Veči samostatnú komunitu a náboženskú obec, v ktorej bolo sídlo rabinátu a židovského matričného obvodu. Nachádzala sa tu aj judaistická synagóga. Majetky židovskej komunity sa neskôr stali objektom rabovania. Dodnes sa zachoval žiaľ iba obdivuhodný židovský cintorín.

Novodobá listina
Začiatkom šesťdesiatych rokov mal chotár Veče rozlohu 2066 katastrálnych jutár. K dedine patrili aj majere Andelka, Branek, Kopanica a Cigánska osada. V druhej polovici tohto storočia boli najväčšími majiteľmi pôdy Hunyadiovci, rodina Cígler a Ján Tuchinský. Časť majetkov Cíglera a Tuchinského získala majetkovými transakciami rodina Dezidera Horvátha Ajticsa, ktorý sa koncom 19. storočia stal najväčším platičom daní v obci spolu s Ladislavom Hunyadim. Svoj význam si v tomto období zachovalo aj obchodovanie s drevom. Známy obchod s drevom vo Veči ale aj v Nitre mal Marek Beck a synovia. Pracovala tu aj píla Ruhigovcov, a liehovar, ktorý pracoval do roku 1933. Bolo obnovené Úverové družstvo a vzniklo aj Potravinové družstvo. Pasienkové spoločenstvo bolo založené Teodorom Marcinkechom v roku 1927. V zmysle viedenskej arbitráže bola Veča v roku 1938 pripojená k Maďarsku. Súčasťou Československa sa obec stala 1. apríla 1945, kedy bola oslobodená. V zmysle Košického vládneho programu došlo ku konfiškácii majetkov družstva Hanza, Vincenta Bordáča a rodiny Horváth Ajtics.

Najstaršia pečať Veče zobrazuje krížom preložené veslá, cez stred ktorých je položený hák na otáčanie lodí. Vedľa vesiel sú symboly nebeských telies - sprava Slnko, zľava Mesiac. Kruhopis pečate je nahradený iniciálkami V V (Vag Vecse).

História mestskej časti Hetmín

Súčasťou Šale je aj osada Hetmín, asi 4 km od mesta smerom na Vlčany, oddávna patriaca do katastra mesta. V stredoveku bol samostatnou dedinou, ktorá sa po prvý raz už ako jestvujúca uvádza v tzv. Zoborskej listine z roku 1113 a to ako majetok zoborského kláštora. V listinách sú správy o názve lokality Hét-mén (Sedem žrebcov), z čoho usudzujeme, že už vtedy tu bol žrebčinec. Neskorším držiteľom Hetmína bolo nitrianske biskupstvo, ale patril aj grófovi Apponyimu a Huňadymu, a aj reholi premonštrátov. V starých listinách sa spomína ako osada Chetmich, v roku 1251 ako Chetmech, v roku 1323 ako Hetmech, neskoršie Hetmény, ale Šaľania ho vždy volali Hetmín. Jeho katastrálna výmera je 478 ha. Je tu prvotriedna pôda a dominantnou plodinou tu bola pšenica, kukurica a cukrová repa. Od zriadenia notárskych úradov v 19. storočí bol aj Hetmín administratívne pripojený k Šali. K šalianskemu katastru bol viazaný ako dominikálny (panský) kataster. Posledný majiteľ, gróf Jozef Huňady, si tu postavil v roku 1898 poľovnícky kaštieľ – kúriu v neoklasicistickom slohu a pre svojich sluhov, paholkov a pracovníkov dal v roku 1898 postaviť aj školu, faru a kostolík a zriadil aj cintorín, na ktorom sa ešte občas pochováva. Sväté omše boli každú nedeľu o 11.00 hod. v slovenčine. Kostolík je zasvätený Navštíveniu Panny Márie a patril k šalianskej farnosti ako filiálka. Po určitých stavebných úpravách by kaštieľ a budova školy a fary mohli slúžiť na podnikateľské, alebo rekreačno – ubytovacie účely. Spojenie Hetmína s mestom sa zabezpečovalo panským povozom. Obyvatelia Hetmína boli bíreši, ktorí pracovali na panskom po celý rok za naturálny byt, dávky z úrody, palivové drevo a niekoľko zlatiek. Zrušenie poddanstva im prinieslo len osobnú slobodu, ale ekonomicky ostali naďalej v závislosti od veľkostatkára. Nikto z bývalých poddaných sa nestal majiteľom pôdy. Gróf Huňady tu mal zriadený veľký chov oviec a zriadil na majeri aj veľký žrebčinec na chov ušľachtilých arabských koní, ktoré slúžili pre armádu, ale i pre dostihy vtedajšej monarchie, čím sa Hetmín stal známym v Uhorsku. Hetmín bol vzorovým hospodárstvom. Bol tu aj poľovný revír, hlavne bažantinec, ešte aj na začiatku storočia. Huňadyovci mali svoj rodinný barokový kaštieľ v Mojmírovciach. Hetmín zostal ako panstvo, až do roku 1945 majetkom rodiny Huňadyovcov v Maďarsku. Posledným držiteľom Hetmína je Poľnohospodárske družstvo v Šali. Hetmín je obývaný majer, nie osada, ani obec, v ktorom žije niekoľko rodín. Deti a študenti chodia do škôl v Šali a sem prichádzajú za prácou na družstve ľudia zo Šale. Autobus uľahčuje spojenie s mestom, ale dá sa sem dostať aj peknou prechádzkou popri Váhu, po hrádzi. V Hetmíne sa čas nezastavil, plynie ďalej svojím tempom. Pozná ho zopár ľudí, rybárov a poľovníkov, ktorí tu majú chatu, ale aj preto je tu krásne.