Domov   >  Čas a my
publikované: 12.12.2020 - 17:54  //  aktualizácia: 12.01.2021 - 06:04  //  zobrazené: 3520

Prvá návšteva na Nový rok – šalianske povery a zvyk

Náš ľudový spisovateľ Jozef Sellyei Miškovič nám opísal v 30-tich rokoch minulého storočia, ako gazdiné kedysi veľmi starostlivo dbali na to, kto ako prvý navštívi ich dom.

Druhého januára je sedliacka gazdiná na pozore. Sleduje, kto bude ten cudzí človek, ktorý vstúpi ako prvý do domu.

Ak je prvým cudzím človekom žobrák, ktorý vstúpi do domu, gazdiná veru stratí všetku nádej. Vtedy si je už istá, že jej dcéra sa v tom roku nevydá. Pretože žobrák si chtiac-nechtiac vymodlí na rok slobodu dievčiny od nadpozemských osud ľudí riadiacich síl.

Ešte horšie je, ak by bola v druhý deň roka prvou návštevníčkou žobráčka alebo iná žena. Ženy znamenali škaredé klebety, ktoré často dohnali ohováranú dievčinu k trpkosti beznádeje, ba i k smrti. Ale ak v tento deň príde na návštevu ako prvý muž zo susedstva, to je dobré znamenie. Znamená to, že dievčina sa toho roku vydá, alebo že v dome bude počas roka dostatok peňazí. Preto je muž srdečne vítaným hosťom i v takom dome, kde nieto dievčiny na vydaj. Takým dôležitým dňom je druhý január, lebo ustálený zvyk káže, aby na Nový rok nikto nevošiel do cudzieho domu, aby nemusel celý rok žiť medzi cudzími ľuďmi, ďaleko od príbuzných a od rodinného hniezda.

Prvý január je dňom, keď sa sedí doma. Na ďalší deň, na deň sv. Makara sa v dedine začína spoločenský život nového roka a v súvislosti s týmto sa k prvému dňu viažu rozličné povery. Povera si vyberá, jednému domu predpovedá dobro, druhému zlo. A nielen domu, ale aj tým, ktorí k nemu patria, predpovedá ich nastávajúci osud. V záujme rodiny, ale najmä dievky na vydaj sa tvár gazdiny naozaj rozveselí, keď môže ako prvého hosťa vo svojom dome privítať sklenára alebo drotára.

Takýto čas, na sviatky, sa väčšina drotárov a sklenárov vracia do svojej dediny, k rodine, do Turca, Liptova, Trenčína. Je teda zriedkavé počuť na Nový rok pokriky sklenárov a drotárov. Ten, kto náhodou zostal tu, v podunajských dedinách, bol podľa povery dobrým a ceneným hosťom. Pretože v dome, kde prekročil prah, bol stopercentne istý vydaj dievčaťa za bohatého pytača, nech sa to už malo udiať kedykoľvek. Aj keď gazdiná nemá pre sklenára alebo drotára prácu, i tak ho pozve do svojho dvora a ponúkne ho fľaškou slivovice a kúskom chleba.

Suseda alebo iného muža z dediny nemôže zavolať dnu, pretože by vedel, že jej pozvanie má zištné ciele. Povýšenecky by sa jej vysmial a tým by skazil účinok povery. A ešte by aj začal rozširovať klebety o poverčivých, aby sa pred dedinou hanbili. Drotár nepozná obyvateľov dediny, už ani v susednej ulici nevie povedať, v ktorom bol dome.

Veru, takíto sú dnes ľudia, neveria mocným silám, ktoré riadia ich osudy, a keď aj niekto verí v silu Boha a diabla, tomu sa vysmejú, - takto sa mi sťažovala jedna moja teta.

 

Zdroj: Jozef Sellyei - Miškovič: Obrázky z rodného kraja (Mesto Šaľa 2004)

Preložila Veronika Nováková ml.

Kresba: Miroslav Schindler

Text spracoval Roman Hatala