Domov   >  Čas a my
publikované: 29.01.2021 - 21:51  //  aktualizácia: 29.01.2021 - 22:20  //  zobrazené: 1578

Rybár na Váhu – šalianska povesť z čias tureckých vpádov

Rybár na Váhu – šalianska povesť z čias tureckých vpádov

 

Nasledujúci príspevok je vytvorený z citácie textu a ilustrácie z publikácie Domasta Ján, Petráček Jiří: Povesti o slovenských hradoch 2. 1. vyd. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, společnost pro vydávání encyklopedické literatury, s.r.o., 2013. s. 304–307.

Hranica medzi cisárskym a tureckým panstvom išla na kuse po ľavom brehu Váhu. Turci mali v rukách Trnovec, Veču, Dlhú i Šoporňu. Občas síce prešli aj na druhú stranu, vystrašili, vykradli a podpálili jednu, dve dediny, ale to im bolo len ako psovi mucha. Za Váhom ich lákala bohatá Trnava a boli tam aj vinohradnícke mestá Modra, Pezinok, Jur. A za Jurom korunovačné mesto uhorských kráľov – Bratislava.

Zatúžili Turci po mestách ako ich kone po voňavom karpatskom sene. Lenže kadiaľ sa k nim dostať? Šaliansky most stráži opevnený hrádok alebo kaštieľ a šintavský brod vodný hrad. Aj v hrádku aj v hrade je dobre vyzbrojené cisárske vojsko. A nedá sa prejsť ani medzi Šintavou a Šaľou. Tam striehne na druhej strane Galanta i Nebojsa. Treba teda skúsiť poniže Šale.

Dnes-zajtra mi nájdete poniže Šale aspoň dva súce brody!“ prikázal ráno novozámocký beg svojej hliadke.

Potom si zavolal syna Sinana a povedal mu: „Vezmi si tristo dobrých chlapov a choď s nimi do Trnovca. Zajtra sa ukážeš pri šalianskom moste so stovkou chlapov. Pozajtra už s dvoma stovkami. A popozajtra so všetkými! Šaľania si budú myslieť, že čoskoro zaútočíme a svoju pozornosť sústredia iba na most. No na tretí deň prejdem včas ráno s piatimi tisícami cez novoobjavené vážske brody. Keď sa budem blížiť k Šali, pošlem ti rýchleho posla. Kým ty budeš útočiť na most, ja ich napadnem od chrbta. Po Šali dobyjeme Galantu i Nebojsu. A Šintava sa o nás dozvie, keď si budeme plniť mešce trnavským zlatom!“ Na Šaľu sa chystalo nešťastie a Šaľa o tom nevedela! Nevedel o tom ani rybár Matúš, ktorý býval v chalúpke na samom ľavom brehu Váhu. Keby bol vedel, nebol by sa vybral na člne dolu vodou založiť siete do tichej zátoky, čo sa hmýrila rybami. Doma zostala len žena s desaťročným synkom a šesťročnou dcérkou. Deň bol pekný. Letné slnko hrialo a pofukoval teplý vetrík. Všetci traja sedeli pred chalupou. Deti sa hrali, rybárka vyšívala a spievala. Zrazu sa zúrivo rozštekal pes. Kým pochopili, čo sa deje, zaerdžali im priamo nad hlavami spenené kone a zo sediel zoskočili holohlaví Turci.

,,Ojojoj!“ zhíkli fúzači. „Hľadáme brody a nachádzame peknú ženu s dvoma deťmi.“ Zviazali im všetkým trom ruky za chrbtom a hnali ich do Trnovca k begovmu synovi Sinanovi. Potešil sa Sinan urastenej Slovenke, potešil sa aj dvom deťom. Ženu si nechá ako otrokyňu, z chlapca bude janičiar a z dievčaťa tanečnica. Keď sa Turci vracali z Trnovca, zazreli na brehu rieky chlapa, ktorý chodil od kríka po krík, od vŕby k vŕbe a čosi hľadal.

Veď je to náš rybár!“ zastali pri ňom. Každý druhý deň prinášal ryby do Trnovca Sinanovi. ,,Čo si stratil? Vari ti zlatá rybka vyskočila z vody?“ uškŕňali sa naňho.

Tamto v chalúpke som mal ženu a deti,“ povedal. „Vždy ma čakali na brehu, zďaleka mi kývali a teraz ich niet.“ „Máš aj dievča?“ spýtal sa veliteľ tureckej hliadky. „Hej!“ prisvedčil Matúš. „Ešte má len šesť rokov. Čosi sa muselo s nimi stať. Breh je pustý, dom prázdny! Ani len pes nezaštekne. Ani toho niet...“„Nehľadaj, rybár!" povedal veliteľ. „Nie sú ani v hustej vrbine, ani do bútľavých vŕb sa ti neskryli, ani sa neutopili. Sú v Trnovci u begovho syna Sinana."Oh, bože, prebože!“ zastenal rybár, „Čím som sa previnil? Veď som každý druhý deň sám prinášal Sinanovi tie najkrajšie ryby...“Nebedákaj!“ povedal veliteľ hliadky. „Sinan ti ich vráti! Pravda, ako odmenu za tvoju statočnú službu.“ A vari som vám neslúžil svedomite?“ „No, povedzme! Lenže Sinan chce, aby si splnil ešte jednu úlohu: dnes nám ukážeš cez Váh dva dobré brody!“ Matúš veril aj neveril. Veľa už počul o vierolomnosti Turkov. Keď sa im to hodí, posľubujú hory-doly. A keď dosiahnu, čo chceli, sľub sa im vytratí z hlavy ako ranná rosa z trávy. Ukázal im teda dva brody. Aj ich prešiel ta i späť, aby videli, že v nich je vody sotva po kolená.

Splnil som, čo ste žiadali," povedal, keď ho jeden z nich potľapkal po chrbte ako dobrého poľovníckeho psa, „ale poďte niektorý so mnou do Trnovca, nech mi Sinan vráti ženu a deti!“ ,,Nóo?!“ zvrieskol veliteľ hliadky. „Toto som ešte nepočul. Tu máš!“ Miesto vďaky ho vyťali korbáčom. „Vari si zabudol, že slúžiť Turkovi je tá najväčšia česť na svete?... Aby si dokázal, že si túto poctu naozaj vážiš, musíš splniť ešte jednu úlohu: Tu máš tieto zástavy,“ podali mu dva kusy bieleho plátna. „Priviaž ich na vysoké žŕdky a zajtra na svitaní ich vraz pevne do zeme na konci jedného i druhého brodu.“ ,,Dobre, prikývol rybár. Ráno ešte pred svitom zapichol zástavy. Keď vyšlo slnko, Turci zastali pri vode. Jedni na koňoch, druhí peši.

,,Za mnou!“ skríkol beg, keď zazrel vlajúce zástavy. Zdvihol šabľu, bodol koňa a rozbehol sa do vody. Všetko sa hrnulo za ním. Kone bežia, vodu naširoko rozšplechujú. Za nimi vošli do vody aj pešiaci. Ľahko sa im ide, ved' vody je sotva po kolená. Uprostred rieky sa zrazu begov kôň pošmykol a padol dolu hlavou i s begom - do hlbočiny. Za ním padajú ďalší. Padajú a viac sa neukazujú. Vyľakané kone ich dlávia v hlbokých jamách. Hynú aj tí, čo prišli pomáhať. Podaktorí by aj prešli na druhú stranu, v ceste majú naozaj plytčinu, nechcú však predbehnúť bega. Nesmú! Jeho kôň musí byť prvý. Ved' veliteľ je najväčší hrdina!... Stoja teda a čakajú. Keď sa však dobrá polovica Turkov ponorila do večnej tmy, a to skôr ako sa slnce stihlo naplno rozžiariť, zvyšní sa naľakali zradnej rieky a vrátili sa na ľavý breh. Nadávajú na rybára a sľubujú mu strašnú smrť. Márne ho však všade naokolo hľadajú. Niet ho ani v chalúpke, ani na vode, ani vo vŕbovom háji.

Nečakal ich. Dobre včera vedel, kadiaľ si má vymerať' cestu cez jeden i druhý brod, aby sa vyhol zradným výmoľom. Zástavy zapichol do zeme tak, aby Turci, hladiac na ne, vbehli do najväčších hlbočín. Zjari bola obrovská povodeň, ktorá vyhĺbila nové koryto. Miestami boli také jamiská, že by sa v nich stratil aj voz so senom. Na úsvite nového dňa zabúchal rybár Matúš na bránu šalianskeho kaštieľa. Stráž si musela dobre pretrieť oči, aby ho rozoznala v rannom hmlistom opar, ktorý sa prevaľoval nad Váhom.

Čo je, Matúš?“ spýtal sa strážca, ktorého vyľakal rybárov buchot. „Čo chceš? Čo buntošíš?“ Musím hore... za veliteľom!“ „Už aj?“ „Už aj!“ Matúš mával vo dne i v noci bránu otvorenú. Bol na ľavom brehu Váhu v týchto miestach jediný rybár. Vo dne odovzdával úlovok Turkom, v noci nosil do Šale správy o Turkoch. Z kaštieľa poslali hneď' rýchleho posla do Galanty a Nebojsy, druhého do Šintavy, aby privolali pomoc. Chceli však mat' istotu, či Turci predsa len neprešli na druhú stranu. Posadili teda aj rybára na koňa, nech zvedov obozretne zavedie k obom brodom. Keď sa priblížili k brodom, už veľa Turkov malo v sebe viac vážskej vody, ako sa im žiadalo. Tí, čo ostali nažive, sušili sa na slnku a veru nevyzerali, že by mali chuť vstúpiť znova do vody. Keď rybár prechádzal od jedného brodu k druhému, zazrel vo vode v kríkoch zachytený snehobiely turban. Slnko sa iskrivo trblietalo na drahých kameňoch a veľkej brošni... Taký turban a takúto vzácnu brošňu mohol mať len turecký beg! Keď mu turban spadol z hlavy a nikto ho nechytil, znamená to, že beg už nevládal ani kričať ani rozkazovať. Matúš bol veľmi spokojný. Zoskočil z koňa a vytiahol turban. Kým cisárski zvedovia čakali, ako sa rozhodne zvyšné turecké vojsko, či sa znova odváži do vody, rybár Matúš sa cvalom hnal do šalianskeho hrádku. V srdci iv hlave má jedinú túžbu: aby cisárske vojsko neváhalo a hneď zaútočilo na begovho syna.

Takmer v tom istom čase, keď' Sinan na svoje oči zazrel na žrdi pri kaštieli otcov turban, zastal pred ním posol so správou o begovej smrti. „Smrť za smrť!“ skríkol Sinan a šabľou švihol k hrádku. Turci sa vrhli na most. Ešte prví neboli ani v polovičke, keď sa im za chrbtom hlasno ozvali cisárske bojové trúbky - surmity. Zastali. Nevedeli, či pokračovať v ceste, alebo sa vrátiť. Ale rýchlo pochopili, že tu im pomôže len útek.

Ich zmätok využili nielen cisárski, čo prišli na pomoc Šali, ale aj posádka z hrádku. Prenasledoval ich aj Matúš. Ale iba do Trnovca. Tam si zazrel ženu i deti pred chalupou, v ktorej ich Turci väznili. Odviesť so sebou ich už nestačili. Zachránil ich jeho pes. Skákal do Turkov tak zúrivo, že by ho boli museli zabiť a na to už nemali čas.

Rybár Matúš sa už do svojej chalúpky nevrátil. Časy boli veľmi neisté. Turci ešte neopustili celkom naše kraje. V Šali bol Matúš predsa len istejší.

Text spracoval Roman Hatala