Domov   >  Čas a my
publikované: 13.05.2019 - 13:03  //  aktualizácia: 14.05.2019 - 11:10  //  zobrazené: 3075

Život spätý s riekou

O niekoľko týždňov, začiatkom júna si pripomenieme sto rokov od narodenia pani Schimovej, ktorú rodina, priatelia i známi volali prosto Pirinéni. Vlani po svojich narodeninách ( úctyhodných 99 rokov) sa tešila, že o rok oslávi storočnicu. Nestalo sa, odišla na večnosť, vtedy ako najstaršia občianka mesta.

Tento rok miesto gratulácie iba spomienka. Spomienka na dámu, ktorá celý život sršala optimizmom, úsmevom, rozdávala radosť a dobrú náladu. Napriek vysokému veku a zhoršenému zraku som nikdy z jej úst nepočul negatívne vyjadrenia, dokázala v živote povzbudiť, dávala silu i šírila dobré slovo.

Najviac som však u nej obdivoval vzťah k rieke, k nášmu Váhu. Každoročne, ako sa len dalo, jej cesty viedli k rieke, pozrieť sa, pokochať sa krásou scenérie v každom ročnom období. No predovšetkým plávať, zdolávať rieku od skorej jari až do neskorej jesene. Nikdy však neplávala sama, vždy v skupine, s rodinou, s priateľkami, s ktorými prežila na brehu Váhu desaťročia.

Od skorej mladosti spolu s pani Sedlákovou ( pamätáme si ju ako vedúcu školskej jedálne na gymnáziu), s pani Hanuszovou ( manželkou riaditeľa peňažného ústavu ), s pani Majerovou (mala krajčírstvo na Hlavnej ulici ),manžel ktorej bol tiež vynikajúcim plavcom, tvorili nerozlučnú štvoricu.

K láske k rieke viedli aj svoje deti, neskôr vnúčatá, ktoré aj po mnohých rokoch si nájdu cestu k rieke, prejdú cestičkami, po ktorých kráčali ich staré mamy, pokračujú presne tak, ako to robili štyri dámy. Postupne sa ich počet znižoval, až vlani sme sa rozlúčili s poslednou z nich.

Neboli priateľkami iba pri vode, stretávali sa v súkromí, tvorili zväzok, ktorý si vždy vedel pomôcť, byť si vzájomne oporou.

S pani Schimovou sme sa mohli stretávať v polovici minulého storočia aj na Hlavnej ulici v malej trafike, ktorú vlastnila.

Nebola rodáčkou zo Šale, ale Šaľa sa stala jej mestom, tu dnes žije jej dcéra s manželom, sem sa vracajú jej vnúčatá i pravnúčatá.

Rieka tajomne spojila osudy štyroch dám, spojila osudy mnohých ľudí, mnohých generácií.

Fotografie aj po rokoch vydávajú o tom svedectvo.

Ďakujem dcére Katke za poskytnutie fotografií i za rozhovor o jej mame, o deťoch i vnúčatách.

A pri tej nedožitej storočnici spomeňte si na Pirinéni Schimovú, ktorej život bol spätý s riekou, s riekou, ktorá jej dávala silu, optimizmus i nádej. Rieka a rodina vytvorili symbiózu na celý život. A ona tak žila, pre rodinu s riekou.

Takto som ju poznal, takto som si ju zapamätal, takto naučila i mňa vnímať Váh a život ľudí na jej brehoch. Stretnutie s ňou bolo vždy zážitkom. A tie stretnutia mi chýbajú už temer rok.

 

                                                                                          jm