Karol Šorman – kapelník, skladateľ, učiteľ hudby
Dlhé roky bol kapelníkom viacerých dychových hudieb v Šali. Hudbe sa venoval už od detstva. V dychovke začal hrávať už ako 15-ročný na tenor, počas vojenskej služby hral na pozaune. Je absolventom Ľudového konzervatória v hre na pozaune.
V Šali bol zamestnaný v dome kultúry s cieľom vychovávať mladých hudobníkov. Ako hudobník bol členom Veľkého dychového orchestra, v roku 1980 preberá vedenie tohto orchestra ako jeho kapelník. Orchester pod jeho vedením pripravil stovky koncertov doma i v zahraničí. Vystupoval na podujatiach Dusla, mesta, festivaloch, hudobných prehliadkach a súťažiach.
V zahraničí účinkoval orchester napríklad v Bulharsku, v Maďarsku, v Juhoslávii ( Chorvátsko ), v niektorých krajinách aj opakovane.
Pre orchester komponoval aj vlastné skladby, prípadne upravoval ľudové piesne ( Kozárovské dievčatá- aranžovanie ľudovej piesne, kvapík Rozmar- skladba pre 4 pozauny, Nôty slovenské – úprava 7 ľudových piesní ).
Od roku 1991 začal pôsobiť na ZUŠ ako učiteľ hudby. Okamžite začal vytvárať detskú dychovku. Po 3 mesiacoch mali už prvé vystúpenie, za 5 rokov absolvovali vyše 70 vystúpení v Šali i mimo mesta.
V roku 1996 s podporou Dusla vytvoril zo študentov SOUCh mládežnícku dychovku, tvorilo ju 15 členov a absolvovali viacero vystúpení.
Po ukončení činnosti Veľkého dychového orchestra sa v roku 1992 stal kapelníkom Duslanky, s ktorou absolvoval veľké množstvo koncertov na Slovensku i zahraničí. Najčastejšie vystupovali v Nemecku v kúpeľnom meste Bad Reichenhalle, za 5 rokov to bolo 15 zájazdov do tohto bavorského mesta.
Často vystupovali v partnerských mestách Telč i Orosláň.
Karol Šorman bol vynikajúci hudobník, organizátor kultúrneho diania v meste,
priateľský a obetavý človek. K hudbe viedol i svoje deti, pre dcéry sa hudba stala celoživotným poslaním.
V roku 2018 mu bola udelená Cena mesta in memoriam. Zaslúžene.
Veril v silu dychovej hudby.Napísal:,,Veríme,že dychová hudba nezanikne, že po starších prídu mladší, ktorí budú zase učiť svoje deti a vnúčatá tomu, že iba človek dokáže vydať zo seba to, čo cíti, to podivné chvenie hlbín ľudskej bytosti.“
A mal pravdu, vďaka nadšencom sa aj u nás znovu dostáva dychová hudba do povedomia.
Aký bol Karol Šorman v rodine? Ako ho vnímali jeho deti?
O názor sme poprosili jeho dcéru pani Noru Valentínovú, v súčasnosti riaditeľku základnej umeleckej školy.
1. Akým spôsobom vplýval otecko na Vaše profesionálne zameranie?
Na moje profesionálne zameranie vplýval každodenný život otca hudobníka, jeho nadšenie a neutíchajúca láska k hudbe. Spolu so sestrou sme vďaka otcovi vyrastali v intenzívnom hudobnom prostredí. Doma sme mali rôzne hudobné nástroje, na ktorých takmer denne vyhrával. Či to bol niektorý z dychových nástrojov, klavír, heligónka alebo jeho najmilšia pozauna. Bol naším prvým učiteľom, rozvíjal naše hudobné nadanie, spievali sme spolu, učil nás hrať na klavíri a na flaute už v predškolskom veku. Neboli sme iba pozorovateľkami, ale aktívnou súčasťou života otca hudobníka. Hudobné cítenie sa na nás prenieslo v domácom prostredí a celkom prirodzene nás nasmerovalo k celoživotnému poslaniu. Ja som začala študovať hru na klavíri, dodnes pôsobím v základnej umeleckej škole a sestra sa stala profesionálnou speváčkou. Dedko vplýval aj na svoju vnučku, ktorá spievala v detskej dychovke a vnuka učil hrať na trúbke.
2. Hudba bola jeho životom. Ako to prežívala rodina?
Hudba bola pre otca srdcovou záležitosťou, pri ktorej niekedy nevnímal čas. A to je druhá stránka života hudobníka. Najmä cez víkendy sme ho doma videli málo, často hrával s dychovým súborom alebo s tanečnou skupinou Signál. Ako dieťa som to však nevnímala negatívne. Pamätám si, že bol vždy veľmi rád, keď nás videl na nejakom jeho vystúpení. Všeobecne si veľmi užíval prítomnosť divákov a počas hrania nepociťoval nikdy únavu. Otcovu neprítomnosť doma nám nahradzovala mama, ktorá sa starala o celú domácnosť, vytvorila pokojné rodinné prostredie, kde nám nič nechýbalo. Doma okrem hrania tvorili jeho hudobný svet desiatky porozkladaných notových papierov a zošitov. Denne písal party pre hráčov dychovej hudby, pre svojich žiakov, upravoval skladby a písal vlastné piesne. Celý život si opatroval kotúčové, kazetové magnetofóny, kupoval modernejšie a staré opravoval. Odkedy si pamätám, stále niečo nahrával, vrátane nás detí. Neskôr využíval hudobné softvéry, zaujímali ho technické novinky. So všetkými vymoženosťami ma samozrejme oboznamoval a často mi dával na klavíri prehrávať upravené skladby pre dychovku ešte pred prvou skúškou v súbore.
3. Otecko bol známou a uznávanou osobnosťou. Ako prežíval popularitu a ako jeho popularitu prežívala rodina?
Známu tvár môjho otca a nie iba v hudobných kruhoch som vnímala viac v dospelosti. Poznalo ho veľké množstvo ľudí aj vďaka tomu, že viedol dychový súbor, ktorý desaťročia účinkoval na všetkých podujatiach mesta. Mal veľa kamarátov, bol citlivý a veselý človek s veľkým zmyslom pre humor. Aj keď sa necítil najlepšie, humor a chuť do života ho nikdy neopúšťali. Za každých okolností vytvoril atmosféru, aby sa ľudia v jeho prítomnosti smiali. Kolegov muzikantov, s ktorými spolupracoval najdlhšie, považoval za svoju druhú rodinu. Rozumiem tomu, že svoj čas rozdeľoval medzi všetkých, ktorí mu boli blízki a ktorých mal rád. To, že bol uznávaný nad rámec mesta a regiónu, som vnímala najmä po jeho odchode. Toľko vyznaní a úprimných slov voči jeho osobnosti od mnohých ľudí, ktoré som si vypočula, ma prekvapovalo a dojímalo zároveň.
4. Istý čas ste spolu pôsobili na ZUŠ-ke. Bola to určite zaujímavá skúsenosť – kolegovia v práci a súčasne otec a dcéra. Ako ste to prežívali?
V šalianskej Zuš-ke sme boli kolegovia 19 rokov. Mala som už svoju rodinu, ale s otcom sme trávili spolu viac času než počas môjho štúdia. Hrali sme spolu nejaký čas v big bande a niekoľkokrát sme spolu účinkovali na koncertoch. Vzájomne sme sa rešpektovali a vedeli sme sa o všetkom porozprávať. Bolo obdivuhodné, že dokázal nadchnúť toľko veľa detí pre dychovku. Búral časovú dotáciu vyučovacej jednotky, keď s ním žiaci trávili namiesto jednej hodiny takmer celé popoludnie. Keď hral detský dychový súbor v škole, často rušil vyučovanie vo vedľajších učebniach. Nakoľko som mala triedu skoro oproti, neunikol mi hluk, vychádzajúci z triedy, ale ani tvorivá atmosféra a úprimná radosť detí zo spoločného hrania. Mala som šťastie, že som mohla žiť a pracovať v blízkosti svojho otca, hudobníka celým svojím srdcom. Vďaka jeho vplyvu som si našla aj ja svoje životné poslanie.
Július Morávek